Od narodenia významného talianskeho umelca uplynie dnes (v sobotu 5. marca) 100 rokov.
Pier Paolo Pasolini sa narodil 5. marca 1922 v talianskom meste Bologna.
Bol synom vojenského dôstojníka, nacionalistu a stúpenca Benita
Mussoliniho Carla Alberta a učiteľky Susanny Colussiovej. O literatúru
sa začal zaujímať už ako sedemročný, čo neskôr viedlo k štúdiu
literatúry a dejín umenia na Bolonskej univerzite (1939-1945).
Počas druhej svetovej vojny ho v roku 1943 povolali do armády. Spolu so
svojou jednotkou sa dostal do nemeckého zajatia. Táto skúsenosť mala na
neho značný vplyv – stal sa priaznivcom antifašistického odboja a v roku
1947 vstúpil do Komunistickej strany Talianska (PCI). Aktívne pracoval
nielen na politickom, ale aj literárnom poli a pedagogicky pôsobil na
strednej škole v lokalite Valvasone na severovýchode Talianska.
Vo svojej literárnej tvorbe sa zameriaval na sociálne otázky, ale
rovnako sa v nej objavila aj téma homosexuálnej erotiky. Spisovateľ
reflektoval zážitky zo svojho života. Odhalenie vlastnej sexuálnej
orientácie ho stálo učiteľské miesto a členstvo v komunistickej strane.
Spolu s matkou v roku 1950 pricestovali do Ríma. V tomto meste nadviazal
kontakty s umelcami a intelektuálmi. Ako scenárista napríklad
spolupracoval s Federicom Fellinim na kultových filmoch Cabiriine noci
(1957) či Sladký život (1960). Jeho susedmi boli bratia Bertolucciovci,
ktorí takisto výraznou mierou ovplyvnili taliansku kinematografiu. So
starším zo súrodencov Bernardom Pasolini tvorivo spolupracoval.
Talianskeho umelca fascinovala miestna chudoba a najnižšie spoločenské
vrstvy. Biedu rímskych slumov opísal napríklad v románoch Ragazzi di
vita (1955) a Una vita violenta (1959). Podobnými témami sa zaoberal aj
vo svojom filmovom celovečernom debute s názvom Accattone (1961), v
ktorom vystupujú ako ústrední hrdinovia pasák a ženy ľahkých mravov.
Pasoliniho rané snímky sú čiernobiele, obsadil do nich prevažne
neprofesionálnych hercov, čím sa v niektorých ohľadoch pridŕžal estetiky
jeho predchodcov tvoriacich v duchu neorealizmu. Vo filme Mamma Roma
(1962) sa vedľa amatérskych hercov predviedla slávna talianska herečka
Anna Magnani v úlohe milujúcej matky, ktorá sa usiluje vymaniť z pozície
prostitútky.
Príbehom o živote a mučeníctve Ježiša Krista, ktorý je ideologicky viac
marxistický ako kresťanský sa zaoberá dráma Evanjelium podľa Matúša
(1964). Snímku, v ktorej si pannu Máriu zahrala Pasoliniho matka prijali
cirkevné i odborné kruhy priaznivo a bola dokonca nominovaná na Oscara.
Po komickej alegórii Dravci a vrabci (1966) nasledovali Pasoliniho
škandalózne erotické filmové adaptácie klasických literárnych textov
Kráľ Oidipus (1967) a Médea (1969).
Záhadné skúmanie buržoáznej duchovnej prázdnoty predstavuje dráma Teorema (1968), ktorú Pasolini označil za "báseň vo forme výkriku zúfalstva".
Anglický herec Terence Stamp v úlohe tajomného cudzinca postupne zvádza
členov bohatej milánskej rodiny a v živote každého z nich vyvoláva
existenciálnu krízu. Na obscénnosti z uvedenej snímky plynule nadviazal
aj vo voľnom cykle s názvom Trilógia života, do ktorého patria
sfilmované diela Dekameron (1971), Canterburské poviedky (1972) a
arabské rozprávky Kytica z tisíc a jednej noci (1974). Taliansky filmár
neúprosne spojil prostredie fašistického Talianska a adaptáciu
literárnych prác Markíza de Sade v mimoriadne kontroverznom filme Saló
alebo 120 dní Sodomy (1975), ktorý bol v Taliansku a v mnohých ďalších
krajinách kvôli svojej surovej brutalite a zvrhlostiam niekoľko rokov
zakázaný.
Premiéry filmu, ktorý dodnes vyvoláva polemiku aj pohoršenie verejnosti
sa však nedožil. Pier Paolo Pasolini zomrel za záhadných okolností 2.
novembra 1975. Jeho zohavené telo našli na pláži v Ostii neďaleko
talianskej metropoly Rím. Podozrenie, že v prípade vraždy Pasoliniho
mohlo ísť o politicky motivovaný zločin, sa nikdy nepotvrdilo.